Vysokohorské zápisky
Vysokohorské zápisky – Na Chatu Plesnivec cez Zelené pleso
Počas februárového víkendu sa naskytla skvelá príležitosť absolvovať návštevu obľúbených Vysokých Tatier. Počas trvajúcej zimnej uzávery sme sa zamerali na zdolanie známych vysokohorských chát. Z početného výberu sme sa jednohlasne zhodli, že okruh zahŕňajúci Chatu pri Zelenom plese a Chatu Plesnivec by bol ideálne stráveným turistickým dňom.
Chata pri Zelenom Plese je známa aj pod označením „Brnčalka“. Výstup na ňu sme zvolili aj preto, lebo stavba leží v obkolesení nádherných vrcholkov hôr. Okolo nej sa nachádza napríklad Kežmarský štít, Spišský štít, Čierny štít, či Jastrabia veža. Chata Plesnivec nás lákala vzhľadom na to, že ide o jedinú chatu na území Belianskych Tatier.
S ohľadom, že sme chceli absolvovať tento dlhší okruh s čo najlepšími informáciami, použili sme mapu TM VKÚ 2 Vysoké Tatry. Turistická mapa je v mierke 1 : 25 000. To znamená väčšie priblíženie na danú lokalitu s detailnejšími informáciami pre každého turistu, ktoré v tak atraktívnej oblasti, akou sú Vysoké Tatry, určite ocení.
Parkovisko Biela Voda a Dolina Zeleného plesa
Za asistencie polooblačného počasia a teploty mierne pod nulou prichádzame na parkovisko Biela Voda. Oblečieme sa do turistických vecí a krátko po 8. hodine vyrazíme za zážitkami. Väčšinu času sa budeme držať žltého turistického chodníka, takže nemáme kam zablúdiť. Prechádzame okolo Rázcestia nad Matliarmi, kde smerovník ukazuje našu aktuálnu polohu s výškou 1 020 m n. m. Po pravej strane žblnká Kežmarská Biela voda. Rôzne snehové i ľadové kreácie z nej vytvárajú doslova rozprávkový potok.
Akurát míňame Rázcestie Šalviový prameň. V tomto bode je možnosť odpojiť sa po modrej trase vedúcej smerom na Veľké Biele pleso. My však ideme ďalej žltým chodníkom a vchádzame do Doliny Zeleného plesa. Čoskoro pomedzi stromy vidíme samotné štíty, ktoré som spomínal v úvode. Zakaždým ma vedia očariť, ako keby som ich videl prvýkrát. Spoločnosť nám robí Zelený potok i mierne stúpanie, vďaka ktorému sa aktuálne nachádzame na hodnote 1 400 m n. m. Celá uvedená oblasť je súčasťou NPR Dolina Bielej vody, a ako pozeráme, skutočne je tu čo chrániť.
Prichádzame na „Brnčalku“
Z diaľky už začíname vidieť obrysy horskej chaty. Stretávame ďalších ľudí na ceste, s ktorými sa tradične pozdravíme. Krok po kroku konečne dosahujeme vytúžený bod. Okolie je neuveriteľne nádherné a vyhotovíme si niekoľko fotografií na okolité štíty i Zelené pleso, ktoré však vďaka hrubej vrstve ľadu a snehu vôbec nevidieť.
Vchádzame do takmer plnej chaty, kde len s obtiažami nachádzame voľný stôl. Objednávame si niečo na osvieženie a kocháme sa výhľadmi z pohodlia vyhriatej budovy. Oddych oceňujeme a cítime, ako pribúdajú sily na ďalšie pokračovanie. Pozeráme do turistickej mapy od VKÚ Harmanec a vidíme, že budeme pokračovať červeným chodníkom k Veľkému Bielemu plesu. Vyrážame z Chaty pri Zelenom plese a napájame sa na červenú trasu predstavujúcu Tatranskú magistrálu.
Veľké Biele pleso a Chata Plesnivec
Trasa je nevychodená a miestami sa začneme trochu prepadávať. Míňame Trojrohé pleso, o ktorom vieme len vďaka mape, keďže pod snehovou prikrývkou je úplne neviditeľné. Pozitívnu energiu vleje do žíl turistický smerovník v diaľke. Po príchode ku nemu si urobíme krátku pauzu a kocháme sa okolím. Teploty sú príjemné a aj napriek začiatku februára sme len v mikinách. Vchádzame na zelený chodník vedúci ku chate. Cesta je príjemná a skutočne si užívame pobyt v Tatrách. V tejto časti je aj menšia frekvencia turistov oproti Doline Zeleného plesa, takže trochu kľudu a ticha oceňujeme.
Ako kráčame turistickým chodníkom popod Belianske Tatry, tak obdivujeme vrchy nad nami, ako sú Predné Jatky, či Bujačí vrch. Bolo by zaujímavé vedieť, na základe čoho dostali tieto končiare svoje názvy. Prechádzame ponad časť zvanú Hlinisko a v diaľke už rozoznávame obrysy Chaty Plesnivec. Ako sa ku nej približujeme, čoraz viac sme očarení z jej krásy a to v akom prostredí je zasadená. Chata leží vo výške 1 290 m n. m. a stojí na svojom mieste od roku 1932, a aj vďaka niekoľkým rekonštrukciám dostala dnešnú ikonickú podobu. Na chvíľu sa na tejto vysokohorskej stavbe zastavíme a osviežime, aby sme následne mohli opäť pokračovať ku parkovisku Biela voda.
Cesta Dolinou Siedmich prameňov je už pre nás menej záživná oproti tomu, čo všetko sme už dnes videli ale aj tak sa nám to tu páči. Záverečná cesta modrým turistickým chodníkom slúži na bilancovanie dnešného dobrodružstva. Ten hodnotíme aj napriek jeho značnej dĺžke pozitívne a dúfame, že sa sem vrátime aj počas iného ročného obdobia, kedy tatranská príroda bude vyzerať opäť úplne inak ale taktiež čarovne.
Autor článku:
Lukáš Paško - Nadšenec slovenských hôr a aktívny turista
